Návrat na Slovensko

Autor: Erik Golian | 27.8.2007 o 12:51 | (upravené 28.6.2011 o 17:38) Karma článku: 11,08 | Prečítané:  3267x

Je polnoc. Stojím pred autobusovou stanicou v Bratislave. V hlave mi došumieva ruch niekoľkých letísk, o nohy sa ovíja batožina, ktorá bola pár mesiacov mojou obývačkou aj trezorom. Ani sa mi nechce veriť, že som späť. Ešteže ma pália chodidlá, čo dúfajme zavinili prechodené míle a nie dajaká tá priateľská pleseň...

Rozhliadam sa a žasnem nad nevídaným rozvojom hlavného mesta, úplne novými bilboardami, reklamami, nad novou hudbou v rádiu. Na prvého domorodca, s ktorým sa zrazím, ešte zo zvyku vyhŕknem „skjúzmi“. Pamäť mám spoooo..ma...lenú, slovenská slovná zásoba nechce naskočiť. Ani neviem, čo spíšem. Jediné, čo mi neodbytne chodí po rozume je kedysi započutá veta: „autorom obrazu Stavenisko s rúrami je Ernest Zmeták.“ Späť na Zem a na Slovensko ma vracia vresk zamestnankyne WCslužieb nad prevrhnutou WCkefou, o ktorú som v tom dojatí zakopol. (O kefu, do ľudí zo zásady nekopem:o)

Žasnem, ale už je to iné, /menej exaltované/ - ako predtým, keď som sa vracával. Vraciaval? Vracáciaval?? Už nemám nutkanie - spievať hymnu a objímať neznámych. Takto sa tu chováme len počas hokejových majstrovstiev :o) Z tváre mi pomaly zlieza nepatričný úsmev svetáka, ktorý obišiel pol sveta a kvôli zle prebookovanej letenke poslednú noc strávil v Seattli v hoteli Radisson (polohovateľná posteľ na diaľkové ovládanie). Všetko navôkol je zavreté, ešte aj tá stanica má otváracie hodiny. Hlad ma núti na posedenie zožrať superbalenie Hershey čokolády, pôvodne určené pre dietka z rodiny. Nevadí, podhodím im nejaké mincové doláre (netušia, že prakticky nejdú zameniť). Apropo rodina – mal by som sa asi konečne ozvať. Nedal som na známosť, kedy sa vrátim, pohľadnice ostali pekne vypísané a neodoslané na dne batohu. Tobôž nečítajú môj blog. Teda momentálne akoby neexistujem, nemám mobil, drobné na automat. Som tu aj tam. Čo spraviť? Najskôr sa budem dakde v úzadí pár dní karanténne konsolidovať - oholím sa, prečítam knihu, zbavím sa kašľa...

Z tmy do svetla pouličných lámp pomaly vyliezajú rôzne silné individuality a lokálne medúzy krásky. Necítim obavy, len reálne hodnotím fakt, že s dvoma plnými ruksakmi by som utekal o dosť pomalšie ako napríklad tento zábudlivý bezdomovec,  ktorý sa ma už druhýkrát  prišiel opýtať koľko je hodín. Nočné spoje do Bystrice sú preč, najbližšie  ráno. Do krajských miest by to malo jazdiť neustále, veď sme predsa taká /rozlohou/ malá krajina!

Zobrať si taxík a voziť sa do rána po Krásavici na Dunaji, alebo ísť taxíkom až domov? Tak blízko a tak ďaleko od svojej postele... A to som si v USA hovoril, že keď docestujem do Paríža, už budem akoby doma za humnami. Ale vlastne je to jedno, celý svet je dnes jedna multidedina. Telefonát prebehne optickými vláknami popod oceán za pár pidiokamihov, aj v najzapadnutejšom kúte sa dá nájsť internet... A ľudia majú všade v podstate rovnaké túžby a potreby. Kašľať na to - pohodlne vyspať sa dá - ľaľa - aj v tomto kriačí. Chrrrr

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Obec, kde sa nestrácajú eurofondy, stavia wellness centrum

Starosta Raslavíc Marek Rakoš dokázal za dva roky vybudovať 80 pracovných miest pre sociálne slabé skupiny.

DOMOV

Kaliňák prečkáva Plavčana v zahraničí, dosiaľ šlo o jeho hlavu

Minister vnútra je už dlhšie na dovolenke.


Už ste čítali?