Aljaška- práca čo šľachtí (masochistov)

Autor: Erik Golian | 7.11.2006 o 9:41 | Karma článku: 13,36 | Prečítané:  13745x

Po minulom článku sa na mňa obrátilo veľa ľudí. Dodnes mi prišli asi štyri milióny mailov s otázkami. Dajú sa zhruba zhrnúť do jednej: Čo ste tam vlastne robili (a koľko ste si nahrabali)? A Kevinka Hrušku z Poltára ešte zaujímalo, aký je dnes deň.

Niekto má to šťastie, že na záhrade čakanom prekopne ropovod Družba, iný šťastie hľadá na Aljaške. Je to krásna krajina, najrozsiahlejšia (v rámci USA), modré more, veľa divej fauny, nevtieravá prízemná flóra. To všetko sme si uvedomili pri ceste tam a späť, pretože celý čas okrem vybavovania tzv. „Social security card“, sme strávili prácou (no, niekedy sme aj spali). Kvôli robote sme bohužiaľ nemali čas zúčastniť sa ani tamojšieho rybieho festivalu, invenčne nazvaného Fishtival. Ale môžeme byť radi, lebo ostatné továrne pre nedostatok rýb v auguste zavreli a ľudí poslali domov.

Slovákov majú všade radi. Slovák bude robiť, kým nepadne s vyplazeným jazykom, a určite nepadne skôr ako ostatní. Má navyše vrodený pocit zodpovednosti za zverený majetok a stále okolo seba udržiava poriadok. A usmieva sa aj keď sa (doslova) brodí rybacími hlavami a vnútornosťami a gumený plášť má celý od krvi.

Spracovávali sme lososy. Keď sa raz na pohyblivom páse objavila platesa, všetci výskali, hrali sa ňou a fotili. Lososy sú tie rezy, čo dostať v tesku po 500 za kilo. My sme ich vídavali aj s hlavami. Aby to nebolo také jednotvárne, chodilo nám pomiešaných päť druhov lososov a my sme ich mali, s krvavými očami zabodnutými na pás, triediť. Najčastejšie a najkvalitnejšie lososy sú tzv. redy s pekným oranžovým mäsom. Redy striedali silvere so striebornými chvostami, veľké kingy a menšie bodkované pinky. Pinky sa rovno vyhadzovali, radšej som pritom nemyslel na africké deti.. „Podradné“ boli aj chumy, ktorých mäso je mäkké a bledé. Na zemi, stenách, na strope, všade samé ryby, tisíce. Denne aj stošesťdesiattisíc poundov.

 "Ryby sa bezhlavo ponáhľali.."

Hlavy rybám odtínal stroj. (Keď fungoval). Potom sme nastúpili my s nožmi. Ryba sa šmýka, posmrtne naposledy bojuje, správne ju chytiť gumenou rukavicou je sprvu umenie. Navyše sú okolo ľudia, ktorých neradno podrezať, lebo sú tiež mladí a plní snov. Občas niektorá ryba, hups, letí na zem, ale nám to nevadí, lebo tieto sa nebudú expedovať na Slovensko. Rozpárať brucho, vytrhnúť črevá, hadicou vypláchnuť krv a obkrájať plutvy. Celý proces vrátane určenia druhu, uloženia na ľad a odvozu trvá krátko. Každú rybu sme pred sebou mali možno päť sekúnd, nebol čas na oficiality, bolo treba pracovať automaticky, bez rozmýšľania. To „bez rozmýšľania“ mi šlo ľahko. Časom som sa tak vypracoval, že som mal problém spomenúť si na svoje meno:) Že som nezabudol čítať a písať je jednou zo záhad ľudského mozgu. (Shopnosť preratávať doláre na koruny nás neopustila ani raz).

king"king, Janči, Aďo, king"

 

Zo začiatku deň nevyzeral optimisticky. Bývali sme ubolení a na*ratí na svet, v ktorom vládnu veľké prachy, ktoré treba takto zarábať. Zálivom sa súkala hmla, mrholilo a fúkal vietor. Baby tlačiac hamburger s hranolkami nariekali, že od príchodu ASI pribrali. Napriek naliehavej potrebe potreby, sme sa ponáhľali do processingroomu, aby nám nejaký pako neobsadil „naše“ miesto pri páse. Po piatich hodinách býval brejk, všetci sa vrhali do brejkrúmu za jedlom, len Slováci si najprv umývali ruky. Keď prichádzali k pekáču, z cookies väčšinou bývala už len hromada omrviniek a veľká Američanka Amanda sa spokojne usmievala. Slováci si utreli ústa a vyšli na čerstvý vzduch. Pozerali na more a ľutovali, že také niečo nemajú aj doma. (To more, nie Amandu:))

 "Amanda hľadá východisko, únik, cookies.."

Späť do práce. Nikomu sa nechce rozprávať sa znova o tom istom, navyše stroje robia hluk, že by jeden nepočul ani zbíjačku. Janka sa predsa ozve. Kričí, že vlani bola robiť na Kréte. Bolo to ťažké, zlý vedúci, ale mali slniečko a teplo. Ach, teplo, zasnívajú sa všetci na chvíľu. „Bué,“ ozve sa od vedľajšej linky. To Sveťovi zo Sofie strekol do tváre obsah rybieho žalúdka. (Sveťo je inak veľký srandista a playboy, stále sa vypytuje ako sa po našom povedia prsia, zadok a pod. a potom s tým uteká za Slovenkami). Zvlášť nebezpečná je rybacia krv v oku, ako nás promptne informuje rázna černoška Teerney. Krik a fujkanie sa znásobuje, ak firma „náhodou“ objednala niekoľkodňové ryby, ktoré hrajú všetkými farbami dúhy a rozpadajú sa v rukách. Napriek dvom párom rukavíc ruky mrznú, do čižiem tečie studená voda. Zas nekúria! (vlastne, boli by blbí). Bodla by nejaká porucha, ku ktorej sa obyčajne zbehnú „kompetentní“ mechanici a my môžeme na dvor. Oficiálny rekord bol sedem mechanikov na jednu poruchu a dvojhodinový brejk.

Polnoc. Po šestnástich hodinách vyzliekame latex a súkame sa na večeru. Niekto si ešte pôjde zafajčiť, iný sa osprchuje v oranžovej vode, ten najšťastnejší nájde voľnú sušičku, kam nahádže slizké mokré veci. Natierame sa alpou, lebo z donekonečna opakovaných pohybov bolia kĺby, o ktorých sme ani netušili, že ich máme. Ešte sa naládovať multivitamínmi a zaľahnúť na peľasť. Ôsmi z desiatich vzápätí spustia dojímavý chorál dusivého kašľa. Všetko sa príjemne kolíše, lebo vonku fúka nárazový vietor a chata je desať centimetrov od zrázu útesu.

 "Zľava doprava: Hilton, Ritz, Four Seasons"

Neskôr sme si zvykli. Niekomu pomohol Boh, inému Nedvědove mp3. Niekto sa dopoval piatimi kávami denne, iný slovenskou čokoládou, ktorú tajil pred okolím alebo hltom slivovice. Neni televízia, rozhlas, noviny. S internetom a telefónom je to biedne a tak si každý hľadá iný relax. Občianky zo SR napríklad s úľubou hľadievali na zadok supevisora Danteho. Svalnatý Havajčan s tvárou diabla z telenoviel sa stále usmieval. Vlastne, kým mal čo huliť... Ale bol to dobrý vedúci, nikdy nás nekontroloval. My chalani sme zas radi hľadievali na bucľatú Kameliu (Bulharsko), ktorej vysmiaty temperament by prebral aj Tutanchamona. Dúfam, že ju ešte stretnem.

 

 "Dante Diaz - idol slovenských žien"

 

To naj na koniec - kaviár

Kaviár bol pre firmu najväčším zdrojom peňazí. Mäso bol akoby „vedľajší“ produkt. Ikry spracovávali dievčatá, samozrejme Slovenky. Pretože sú nielen najkrajšie na svete, ale aj najšikovnejšie. Prekvapilo ma, že kaviár sa nevarí, ikry sa len namočia do teplého (20C), veľmi slaného roztoku. Chuťovo je kaviár sprvu veľmi slaný, neskôr vláčny a nakoniec strávite pol dňa dolovaním zubov, lebo veľmi lepí. So zahanbením musím priznať, že mi toto jedlo zhýralých buržujov chutilo, ale nehovorte to mojej neterke Žofke. Jej obľúbenou rozprávkou je „Hľadá sa Nemo“.

 "Kaviárový výtvor slovenských vlasteniek:)"

 

Napriek alebo vďaka všetkému vyššie spomenutému sa tam chcem vrátiť. Minimálne preto, aby som zažil pravý naknekský Fishtival:)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Odstavili Eiffelovku, trúfajú si na Macrona. Ústupky protesty nezastavia

Protestné hnutie môže pomôcť populistom.

ŠPORT

Vlhová jazdí ako chlapi. Shiffrinová však nerobí chyby

Slovenka skončila opäť druhá.


Už ste čítali?